Až na dno a ešte ďalej

Niekedy sa potrebujeme dostať až na dno.

Nie preto, aby sme tam zostali, ale aby sme sa stretli s tým, čo sme celé roky ukrývali. Práve tam som stretla svoje malé, vystrašené ja.

Začala som si uvedomovať, ako som sa celé roky správala k sebe aj k ľuďom okolo seba. Uvidela som svoje obranné mechanizmy, ktoré na jednej strane kričali: „Nepribližujte sa ku mne!“ a na druhej potichu prosili: „Prosím, neopúšťajte ma.“

V mojej mysli vládol chaos. Túžila som po láske, no zároveň som jej nedôverovala. Chcela som blízkosť, ale bála som sa jej.

Zrazu mi to všetko začalo dávať zmysel. Namiesto toho, aby som svoje malé, vystrašené ja odsudzovala, som k nemu po prvýkrát pocítila súcit. Prijala som ho.

Nasledujúce zápisky zachytávajú časť mojej cesty počas roka 2024.

Učím sa neniesť všetko

19. apríla 2024

Posledné mesiace boli veľmi náročné. Uprostred toho všetkého som si však uvedomila, že nemusím byť človekom, ktorý bezprostredne pomáha všetkým naokolo.

Nemusím zachraňovať každého.

To však neznamená, že sa zo mňa musí stať niekto chladný a ľahostajný. Stále môžem byť ochotná pomôcť, keď ma o to niekto požiada. Môžem byť prítomná pre svojich blízkych a týmto spôsobom im prejavovať lásku.

Rozdiel je v tom, že už nemusím na svojich pleciach niesť zodpovednosť za životy všetkých ostatných.

V posledných dňoch sa vraciam k radosti z maličkostí. Prečo by som sa nemohla tešiť z tých najmenších vecí? Z toho, že zasvieti slnko alebo rozkvitnú kvety? Prečo by som si nemohla sadnúť na detskú motorku a spustiť sa dolu kopcom?

Niekto by možno povedal, že je to detinské.

Úprimne? Je mi to jedno.

Viem, v čom som kedysi žila. Preto je pre mňa dnešná schopnosť cítiť radosť malým zázrakom. Ak by ma niekto nazval detinskou, iba sa usmejem a pôjdem ďalej. Jeho názor je jeho myšlienkou. Nemusí sa stať mojou pravdou.

Počúvať svoje telo

20. apríla 2024

Naozaj sa mi nechce. Nič.

Mám pocit, akoby som na svojich pleciach niesla problémy celého sveta.

Potom sa však zastavím. Naozaj ich musím niesť?

Učím sa, že nemusím byť ovládaná každým pocitom, ktorý sa vo mne objaví. Zároveň však nechcem svoje pocity ani telo ignorovať.

Ako teda nájsť rovnováhu?

Možno môžem svoje telo počúvať bez toho, aby som mu prenechala úplnú kontrolu nad svojím životom. Môžem si všimnúť únavu, bolesť či strach a pokúsiť sa pochopiť, čo mi chcú povedať. Potom sa môžem vedome rozhodnúť, aký bude môj ďalší krok.

Prečo sú vzťahy také náročné?

28. apríla 2024

Prečo sú medziľudské vzťahy také náročné?

Najmä tie blízke, na ktorých nám skutočne záleží.

Často premýšľam, či sa vo mne ozýva nezdravá pripútanosť, alebo mi na tom druhom jednoducho záleží. Možno práve preto ma niektoré veci dokážu zraniť. Možno mi pripomínajú situácie z detstva a spolu s nimi sa vracia aj bolesť, ktorú som vtedy cítila.

Nie vždy dokážem rozlíšiť, čo patrí prítomnosti a čo je iba ozvenou minulosti.

Viem však, že nech ide o akýkoľvek vzťah, bez Ježiša v jeho strede to nezvládnem.

Niekedy neviem, či je moja silná citlivosť darom, alebo skôr príťažou. Učím sa s ňou zaobchádzať správnym spôsobom. Učím sa vnímať druhých bez toho, aby som pri tom strácala samu seba.

Niekedy je to naozaj náročné.

Nestačí iba čakať

14. septembra 2024

Odkedy som uverila, žila som v presvedčení, že stačí veriť a všetko bude automaticky lepšie.

Lenže nič sa nemenilo.

„Prečo?“ pýtala som sa. „Nerozumiem.“

Postupne som pochopila, že viera neznamená pasívne čakať, kým sa môj život zmení. Viera mi môže ukazovať cestu, no jednotlivé kroky musím urobiť aj ja.

Emócie mnou niekedy prechádzajú ako silná energetická vlna. Chvíľami je ten pocit až opojný. Napriek tomu cítim, že chcem viac. Nechcem iba prežívať chvíľkové vzplanutia. Chcem sa skutočne posúvať.

Myslím si, že táto túžba je nám ľuďom prirodzená.

Začala som preto pomaly vychádzať zo svojich zabehnutých koľají. Už nemusím byť dokonalá. Nemusím byť stále vtipná ani byť tou, ktorá má vždy čo povedať. Nemusím byť stredobodom pozornosti.

Chcem sa naučiť byť ticho a vnímať prítomný okamih.

Chcem sa nadýchnuť pokoja a radosti a vydýchnuť stres aj hnev. Už ich nepotrebujem držať v sebe, aby ma chránili.

Cesta nahor

Dostať sa až na dno neznamenalo nájsť tam svoju porážku. Našla som tam malé dievča, ktoré sa celé roky bálo, že nebude milované, ak nebude dokonalé, silné, zábavné alebo užitočné.

Dnes sa učím, že ho nemusím umlčať ani napraviť. Potrebuje, aby som ho prijala, vypočula a uistila, že už na všetko nemusí byť samo.

Chcem žiť naplno.

Ešte presne neviem, ako na to. Viem však, že sa to chcem učiť – krok za krokom, s vierou, súcitom a radosťou z maličkostí.

Tak čo, vydáš sa na túto cestu so mnou?